Šťastná náhoda.

Bolo sychravé májové počasie. Keby som nemusel, do takého počasia by som so svojou dcérkou Slávkou určite nešiel. Povinnosti však volali a tak sme sa spolu vybrali do záhrady. V záhrade bolo ticho, až zrazu som počul nezvyčajné zvuky. Čo to je ? Možno osamotené vtáčatko. Išiel som za zvukom a čo nevidím. V jamke plakalo malé mačiatko. Kde je jeho mama ? Všade bolo ticho, len vietor bol stále prudkejší. Čo teraz ? Stalo sa niečo s jeho mamou ? Tu predsa nemôže zostať, veď zahynie.

Ako mu pomôcť ? Mysľou mi prebehlo mnoho otázok. Skúsim ho najprv zohriať a hľavne vysušiť. Čakali sme spolu na jeho mamu. Zvečeriavalo sa. Prší. Tu nemôže zostať, skonštatovali sme spolu s mojou dcérkou. Zabalili sme ho a išli spoločne domov. Doma ma privítala moja manželka. Bola z nášho nového člena rodiny nadšená. Veľmi sme sa báli o jeho život. Bolo ešte slepé, akoby sa práve narodilo. Nemali sme žiadne skúsenosti s kŕmením mačiatok a tak intuitivne sme mu zarobili mliečko do fľašky s cumlíkom. Apetít malo veľmi dobrý, jeho telíčko postupne časom rástlo a vyrástol z neho krásny kocúr. Dnes má 11 rokov a je pánom bytu spolu s našim psíkom. A ešte niečo. Náš kocúrik sa môže dokonca pochváliť aj víťazstvom na medzinárodnej výstave mačiek v Nitre, kde súťažil v kategórii kocúr domáci. Mali ste ho vidieť ? Sedel na prekrásne ušitom vankúšiku a v jeho očkách žiarila hrdosť. A v našich očiach radosť, že patrí práve nám. Dnes nám svoju lásku prejavuje skotočne originálnym spôsobom. Na zavolanie príde, schúli sa a jemne nás hladká po tvári.

Moja prvá mačacia rodina.

Mala som dvanásť rokov a bývala som na sídlisku v trojposchodovom dome. Jedno krásne popoludnie som sa vracala domov zo školy. Šla som pomaly a čo nevidím, pri našom vchode na mňa uprene pozerala mačička. Mala krásne zelené oči. Pozdravila som ju a ona ma odprevádzala svojim krásnym pohľadom. Na druhý deň ráno bola opäť na svojom mieste. Pomyslela som si. Nie je hladná ? Mala som viac času a tak som sa vrátila domov. Doniesla som jej v miske mlieko. Odstúpila , ale len tak, aby zistila, čo robím. Odišla som od misky a ona sa s chuťou pustila do jedla. Po mojom návrate zo školy ma opäť čakala. Nebola sama. Predstavila mi svoju rodinu. Krásneho kocúra a ich spoločné mačiatko. Šibalsky vykúkalo spoza svojich rodičov. Túžila som ho pohľadiť, ale bolo veľmi plaché. Tak ako plynuli dni, môj spoločný život s mačacou rodinou bol stále krajší a krajší plný nezabudnuteľných zážitkov. Už som nechodila za nimi, ale oni chodili za mnou. Zvykli si, že presne o pol siedmej odchádzali moji rodičia do zamestnania a po ich odchode stačilo otvoriť dvere a zavolať im známe sss... Celá trojčlenná rodina sa rútila hore schodami až do našej kuchyni. Tam už na ne čakali tri misky. Určite sa pýtate a čo na to moji rodičia ? Dlho nevedeli, čo za denný rituál prebieha v našej rodine. Jediný kto o tom vedel, bol môj mladší brat, ale mal túto rodinu rovnako rád ako ja. Čas plynul a medzi mnou a mojou mačacou rodinou vznikla láska na celý život. Ťažké bolo postupné lúčenie sa s nimi. Opustila som rodičovský dom, založila si vlastnú rodinu a samozrejme časom aj rodinu tentoraz zelenookých a modrookých perzských mačiek. Dnes už len nostalgicky spomínam na tých, ktorí ma naučili nielen lásku brať, ale aj rozdávať.